Dejiny medzinárodných vzťahov a slovenská historiografia

Bohumila FERENČUCHOVÁ

Dejiny medzinárodných vzťahov sa vo svete pestujú už niekoľko desaťročí ako zvláštna vedecká disciplína. Nadviazali na dejiny diplomacie ako na klasickú, tradičnú oblasť historiografie, ktorá však medzi dvoma svetovými vojnami výrazne zmenila charakter. V tom čase sa začala v nadväznosti na Spoločnosť národov rozvíjať teória medzinárodných vzťahov, vychádzajúca z úsilia riešiť aktuálne svetové problémy. Pre jej tvorcov bol charakteristický pohľad zvonku a širší záber, komparatívna metóda a interdisciplinárny prístup so zreteľom na medzinárodné právo, ekonómiu, sociológiu, dejiny myslenia a mentality obyvateľstva. Problematike sa venoval Výbor pre medzinárodnú intelektuálnu spoluprácu, pôsobiaci v rámci Spoločnosti národov. Medzinárodný dosah mala aj Stála konferencia medzinárodných štúdií, v ktorej boli zastúpené inštitúcie profesionálne sa venujúce medzinárodným vzťahom. Ak ich bolo v jednom štáte viac zastupovala ich národná koordinačná komisia. Od roku 1925 pôsobí v Ženeve Univerzitný ústav medzinárodných štúdií (Institut universitaire des Hautes Études internationales), kde dodnes každoročne vznikajú nové doktorské dizertácie s tematikou medzinárodných vzťahov v minulosti aj súčasnosti. V medzivojnovom období medzi ženevskými medzinárodnými centrami a československými diplomatickými kruhmi existovali kontakty a intelektuálne väzby. Oficiózny časopis ministerstva zahraničných vecí Zahraniční politika bol na úrovni vtedajšieho európskeho myslenia v oblasti medzinárodných vzťahov. Prostredníctvom Kamila Kroftu, ktorý bol pôvodne historikom a zastupoval ČSR vo Výbore pre intelektuálnu spoluprácu, ale tiež V. Šustu, Z. Pešku (pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave), J. Nečasa a ďalších členov Koordinačnej komisie ČSR pri Stálej konferencii, sa dostali tieto vplyvy aj do československej univerzitnej sféry v Prahe i Bratislave a pôsobili na historiografiu¹.

Postupne začala vznikať akási československá škola dejín medzinárodných vzťahov: rozvíjala sa na pomedzí všeobecných a národných dejín, pričom v nej prevládalo raz prvé, inokedy druhé zameranie. Nadviazala na tri hlavné zdroje:

1.	na vedecký výskum slavistiky - v Prahe sa pestovala už od čias P. J. Šafárika a jeho Slovanských starožitností (1837), pokračovala na Katedre dejín východnej Európy Filozofickej fakulty Karlovej univerzity pod vedením Jaroslava Bidla, rozvíjali ju jeho žiaci Milada Paulová, Josef Macurek, Václav Žáček. Po vzniku ČSR a založení Masarykovej univerzity sa postupne Brno stalo, najmä vďaka prof. Macurkovi, uznávaným centrom československej slavistiky a balkanistiky.
2.	na pozitivistickú školu Jaroslava Golla a na pôsobenie Katedry všeobecných dejín Karlovej univerzity. Cesta vedie cez Josefa Šustu (okrem iného práca Světová politika v letech 1871 - 1914. Praha 1924 - 1931) a K. Kroftu (Mezinárodní politika v letech 1936 - 1938 a Československo. Praha 1937), J. Werstadta k mladším, európsky rozhľadeným odborníkom na československé i všobecné dejiny (J. Polišenský, K. Mejdřická, P. Horská, R. Kvaček a ďalší).
3.	na vyššie spomenutú súdobú teoretickú analýzu aktuálnych medzinárodných problémov, čiže aplikovanú politickú vedu na pomedzí medzinárodného práva, hospodárstva a sociológie.V Československu bola výrazne prepojená s praktickými potrebami československej zahraničnej politiky2.

Druhá svetová vojna, päťdesiate roky 20. storočia, august 1968 a následná normalizácia žiaľ opakovane prinášali hlbokú diskontinuitu do vývoja spoločnosti v Československu, ktorá musela poznamenať aj dejiny medzinárodných vzťahov. Napriek tomu sa vyššie zmienené zdroje prejavovali aj v marxistickej historiografii ako nedominantná výskumná tradícia, ku ktorej inklinovala akademická a univerzitná historická veda. Po krátkej prestávke sa už okolo roku 1956 začínajú znovu objavovať práce, na ktorých badať vplyv preštudovaných prameňov - najmä diplomatických dokumentov uložených v pražskom Černínskom paláci, časopisu Zahraniční politika a pravdaže aj európskej historickej literatúry. Roku 1967 R. Havránková, Z. Sládek a J. Valenta publikovali zaujímavý metodologický námet historického štúdia priestoru medzi Baltom a Jadranom a vzťahov medzi štátmi a národmi tohto priestoru. Zdôraznili v ňom najmä integračný prístup k dejinám stredovýchodnej Európy v kombinácii s komparatívnymi metódami výskumu. Pri formulovaní úloh výskumu vzťahov medzi štátmi tejto “oblasti”, zúročili výsledky historickej slavistiky a zdôraznili, že sa pri výskume 20. storočia nemožno obmedziť iba na medzištátne vzťahy, je potrebné zamerať sa aj na kultúrno-politické väzby, rešpektovať komplexnosť a rôznorodosť vzťahov a ich celkový kontext. Zaujímavé je, že už vtedy napísali niektoré zásady, týkajúce sa vzťahu národných a všeobecných dejín, ktoré prevažná časť slovenskej historiografie dodnes považuje za aktuálne: “Národní zpracování problematiky jako základ práce je samozřejmě nutností, protože až na zcela řídké čestné výjimky jen místní národní bádání se muže opírat, je-li skutečně vědecké, o všestranně hlubokou znalost materiálu a o bezpečně zasvěcenou kritiku. Ale národní pohled má svá nebezpečí v tom, že se badatelé vědomě anebo nevědomě nevymaňují ze zajetí tradičně národních hledisek při interpretaci. To se týká jak celkového pojetí národního vývoje, často na první pohled nesporného, tak mnoha víceméně jasně sporných nebo značně složitých otázek, jakými jsou problémy hranic, menšin, národností v jednotlivých územních celcích, hodnocení významu a pokrokovosti určitých historických jevu a podobně.”³ Nie je to len otázka interpretácie, ale aj poznania. Diplomatické dokumenty jednej krajiny nám umožňujú rekonštruovať skôr subjektívnu predstavu jedného ministerstva o medzinárodných vzťahoch, ako ich mnohotvárnosť. Napokon je to zdôraznené v citovanom článku: “Setkáváme se například s tím, že se lineárně uvádí fakticita vztahu bez zřetele na to, o jaký element se jedná. Máme zde na mysli představu o ostatních zemích, která ovlivňuje cíle i taktiku, koncepci, která je výsledkem systematizace těchto představ, její ideologickou interpretaci a nakonec reálný vývoj událostí, který nazpět modifikoval výchozí bod i jeho další fáze.”⁴ Nebyť politickej “normalizácie” takáto úvaha mala perspektívu dospieť k štúdiu procesu rozhodovania v zahraničnej politike, o ktorom začali uvažovať americkí teoretici začiatkom 60. rokoch⁵.

V 60. - 80. rokoch 20. storočia československá historiografia dejín medzinárodných vzťahov venovala pozornosť skôr medzinárodnej politickej scéne a logicky najmä vonkajším faktorom obmedzujúcim zahraničnú politiku malého a stredného európskeho štátu. Skúmaniu prepojenia vnútornej a zahraničnej politiky ako aj vplyvu vnútornej bezpečnosti (stability štátu) na jeho medzinárodné postavenie nepriali okolnosti, a preto sa mu historici viac menej vyhýbali. Stabilita prvej ČSR v zahraničnopolitickej sfére - minister zahraničných vecí E. Beneš bezpochyby dominoval v decíznej sfére celých 20 rokov - nemotivovala záujem o výskum možných záujmových hospodárskych a finančných nátlakových skupín a ich potenciálny vplyv na československú zahraničnú politiku daného obdobia. Medzištátne hospodárske vzťahy sa dlho skúmali oddelene od prijímania rozhodnutí na zahraničnopolitickej úrovni a otázka o tom, či hospodárske záujmy určovali zahraničnú politiku alebo naopak, nebola v centre pozornosti československej historiografie medzinárodných vzťahov.

Slovenská historiografia medzinárodných vzťahov sa rozvíjala v rámci československej školy. Zaujímali ju najmä dejiny vzťahov so susednými krajinami, vyčlenenie Slovenska z Uhorska, Malá dohoda. Nezanedbateľný je aj teoretický prínos niektorých slovenských autorov, napríklad Štefana Osuského, ktorého neprijímal ani režim vojnovej Slovenskej republiky, ani komunistický režim, nastolený roku 1948. Z reakcionárstva ho paradoxne obviňovali aj stúpenci oficiálneho Benešovho československého zahraničného odboja počas druhej svetovej vojny ⁶.

Výsledky výskumu v pomerne žičlivých 60. rokoch sa na Slovensku prejavili aj v knihách publikovaných v období normalizácie⁷. Roku 1963 bola na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského založená Katedra všeobecných dejín, kde dlhodobo pôsobili H. Tkadlečková⁸ a M. Písch, ktorí vychovali početných odborníkov na všeobecné dejiny a na dejiny medzinárodných vzťahov. Len málo z nich našlo uplatnenie na univerzitných katedrách všeobecných dejín. Na dejiny strednej, juhovýchodnej Európy a ZSSR sa špecializoval Ústav dejín európskych socialistických krajín Slovenskej akadémie vied, kde pôsobili známi odborníci na dejiny medzinárodných vzťahov - Ladislav Deák, Valerián Bystrický, Dušan Kováč, Dagmar Čierna-Lantayová a Pavol Petruf. Zlúčeniu tohto ústavu s Historickým ústavom a vzniku Ústavu historických vied SAV roku 1982, predchádzal “útek” časti odborníkov do oblasti národných dejín, defavorizovanie všeobecných dejín obdobia pred rokom 1945 a ideologicky zošroubovaný, deformovaný posun výskumných kapacít na najnovšie obdobie, kde bolo skoro nemožné napísať a prezentovať verejnosti, a dokonca ani na univerzitnej či akademickej pôde originálne a vedecky prínosné práce.

Vznik samostatnej Slovenskej republiky so sebou niesol uvedomenie si nutnosti definovať postavenie nového štátu na medzinárodnej scéne a jeho zahraničnopolitických priorít. Už roku 1992 začalo Ministerstvo zahraničných vzťahov SR vydávať periodikum Medzinárodné otázky, potom prešlo jeho vydávanie na Slovenský inštitút medzinárodných štúdií s opätovným krátkym intermezzom v Ministerstve zahraničných vecí SR roku 1998. Napriek chcenej odbornosti sa v časopise výrazne prejavili mocenské premeny na Slovensku v rokoch 1992 - 2001. Reflektovali sa v ňom najmä aktuálne politické problémy - k prvým patrila možnosť rozdelenia Českej a slovenskej federatívnej republiky, samostatnej existencie každej z nich a menšinová problematika. V druhej polovici roku 1992 sa výrazne presadila téma geopolitického postavenia Slovenskej republiky a širšie geopolitické analýzy medzinárodných problémov⁹. V rokoch 1992 - 1994 bol časopis síce otvorený aj pre historikov¹⁰, na ich prínos k uvedenej problematike sa však veľmi nebral zreteľ, prejavila sa v ňom akási strata pamäti, typická pre “zakladateľské generácie”. Na poradách expertov sa historikom medzi rečou vyčítalo, “že to naše úpenie o tisícročnom útlaku, o tom, že tí Maďari boli to zlé z najhoršieho, to zapríčinilo, že sme sa vzdali tradície uhorského štátu ako slovenskej tradície, že sme si tých 900 rokov vygumovali z pamäti. To je vina historikov, a najmä vina historikov poprevratových a ešte viac pofebruárových¹¹.”

Politici a diplomati majú málo času na čítanie nezáživných a žiaľ často málo literárne príťažlivých prác historikov, neuvedomujúc si pri tom, že si “spoločensky objednávajú” akýsi nový mýtus. V tejto súvislosti je iste vhodné podčiarknuť názor (nie len) Vladimíra Goňca , že z hľadiska teritoriálnych zmien je otázka kontinuity a celistvosti mimoriadne háklivá, a to i v historicky stabilnejších krajinách ako bolo Uhorské kráľovstvo. Súhlasíme s ním, že “namísto starých představ o kontinuitě dějin je tedy namístě akceptovat (a to na základě věcné motivace, není k tomu zapotřebí politická motivace s potřebou “tlustých čar”), že dějiny v celém prostoru střední Evropy jsou příznačné především ostrými prulomy diskontinuity¹².” Je teda celkom opodstatnené venovať pozornosť nielen dejinám štátov, ale aj menších teritoriálnych jednotiek, nielen politických dejín, ale aj dejín každodennosti. Priepasť medzi teoretikmi medzinárodných vzťahov a historiografiou a vzájomné ignorovanie výsledkov nie je slovenským špecifikom, v každom prípade je však na škodu vedeckého poznania. Ani historiografia totiž neberie na vedomie, že Medzinárodné otázky s podtitulom Revue pre medzinárodnú politiku, právo, hospodárstvo a kultúru, môže byť pre ňu relevantná. Ani vyslovene historické články¹³ v nej publikované sa nedostali do bibliografií slovenskej historiografie daného obdobia¹⁴, nehovoriac o medzinárodných dokumentoch a dokumentoch slovenskej zahraničnej politiky, včera aktuálnych, dnes už historických prameňoch.

Z hľadiska historickej disciplíny dejiny medzinárodných vzťahov skromný krok správnym smerom azda urobili banskobystrické Politické vedy, časopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy¹⁵, ktoré publikovali články nerovnakej odbornej úrovne za rešpektovania interdisciplinarity.

Nechceme tým povedať, že dejiny medzinárodných vzťahov by mali splynúť s politológiou alebo sociológiou medzinárodných vzťahov. Historiografia sa však podľa nášho názoru príliš striktne vymedzuje voči ostatným spoločenským vedám, lipne na delení svojej produkcie na dejiny Slovenska a na svetové dejiny. Pritom veľká časť položiek zaradených v bibliografiách do svetových dejín (dejiny jednotlivých štátov) sumarizuje vlastne práce s úzkym vzťahom k Slovensku, presnejšie dejiny migrácie slovenského obyvateľstva a podmienky ich usídlenia v prijímajúcej krajine, zriedkavejšie obrazu Slovákov v týchto krajinách . V rokoch 1990 - 1994 sa to týka napríklad všetkých záznamov zaradených ako dejiny Argentíny, Kanady, Belgicka, Švajčiarska, Talianska a USA. Pokiaľ ide o štáty bývalej Juhoslávie 10 z celkových 13 položiek je venované Slovákom v Juhoslávii, 17 z celkových 37 Slovákom v Rusku a slovenských dejín sa týkajú 2 z troch položiek zaradených medzi práce o Veľkej Británii (slovenskí vysťahovalci v Londýne a slovenské vysielanie BBC¹⁶). Bezpochyby to svedčí o etnocentrizme slovenskej historiografie v uvedenom období. V rokoch 1995 - 1999 je produkcia venovaná svetovým dejinám oveľa bohatšia, vzrástol počet tematicky i chronologicky širšie zameraných prác. Pokiaľ ide o dejiny jednotlivých krajín najviac - celkom 98 položiek je venované dejinám Ruska a jeho bývalého impéria, 78 dejinám Maďarska, 68 Poľska¹⁷.

Pri porovnaní obidvoch bibliografií si môžeme všimnúť niekoľko skutočností zaujímavých vzhľadom na vyššie spomenuté “zdroje” československej školy dejín medzinárodných vzťahov. V rokoch 1995 - 1999 sa v porovnaní s predchádzajúcim obdobím dostala do úzadia tematika “slavistiky” a mimoriadne vzrástla tematika dejín “vzťahov” medzi štátmi alebo národmi. Vo vecnom registri bibliografie z rokov 1990 - 1994 dejiny “vzťahov” zostali úplne nepovšimnuté - nasledovná bibliografia zaznamenala 203 položiek¹⁸, týkajúcich sa najmä bilaterálnych, ale aj multilaterálnych vzťahov tých najrozličnejších národov a krajín sveta, napríklad vzťahy americko-sovietske, česko-francúzsko, československo-francúzske, rakúskouhorsko-britské, slovensko-európske, slovensko-nemecké, slovensko-maďarské, česko-slovenské atď. A to je len časť produkcie, ktorú možno chápať ako výsledok výskumu dejín medzinárodných vzťahov v širšom slova zmysle. Za pomoci kvantitatívnej a obsahovej analýzy produkcie zachytenej vo vyššie uvedených bibliografiách (uvedomujeme si ich výberovosť a teda nekompletnosť) sme práce slovenských historikov na túto tému za posledných 10 rokov rozdelili na niekoľko typov.

a)	Práce z dejín medzinárodných vzťahov v užšom slova zmysle, ku ktorým zaraďujeme najmä vzťahy medzi dvoma a viacerými štátmi, či už inklinujú väčšmi k národným dejinám (vychádzajúc z výskumu zahraničnej politiky vlastnej krajiny) alebo svetovým dejinám (s cieľom postihnúť všeobecnejšie a širšie témy). V rokoch 1990 - 1994 sme v uvedených bibliografiách našli 49 takýchto prác, v rokoch 1995 - 1999 ich bolo 50.
b)	Úzko s nimi súvisia práce s geopolitickou tematikou, ktoré sa začali pestovať ako odpoveď na osamostatnenie Slovenskej republiky, v historiografii najmä v spolupráci s Politologickým kabinetom SAV a jeho výskumnými projektmi. Skúmanie vzťahu priestoru a medzinárodnej politiky sa v historiografii posunulo do chronologicky predchádzajúcich období. V rokoch 1990 - 1994 historiografické bibliografie zaznamenali zborník prednášok na túto tému, v rokoch 1995 - 1999 tri čiastkové štúdie. Napokon roku 2000 vyšiel pomerne rozsiahly súbor sedemnástich štúdií v kolektívnom diele, ktoré zostavil M. Pekník19.
c)	Práce skúmajúce hospodárske styky a väzby medzi jednotlivými teritóriami, štátmi alebo regiónmi prekračujúcimi hranice štátu. V niektorých z nich je badateľná väzba medzi výskumom politických a hospodárskych vzťahov20.
d)	Práce skúmajúce kultúrne väzby a interakcie, vzájomnú percepciu, obrazy iného v medzinárodných vzťahoch. Nadviazali na v minulosti obľúbené štúdium ohlasov a vnímania medzinárodných udalostí. Empirický výskum domácich prameňov sa však v súčasnosti obohacuje vďaka novým výskumným metódam inšpirovaným sociológiou a sociálnou psychológiou, ktoré k nám prenikli zo západoeurópskej historiografie. (V prvom období 16 prác, v druhom 36)21.
e)	Práce venujúce sa problematike etník, národností a národnostných vzťahov. Práve tento typ prác je na Slovensku, v minulosti bez samostatného štátu, výrazne zastúpený; bibliografie ho sledujú ako zvláštnu tému od najstarších čias až do súčasnosti22. Od konca 18. storočia do roku 1918 mu slovenskí autori venujú pozornosť v súvislosti s identifikačnými procesmi a nacionalizmom, v chronologicky nasledujúcom období skúmajú vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi a Slovákmi a Maďarmi; v najnovšom období je to menšinová problematika23.
f)	Práce venované výskumu svetových migrácií, v slovenskej historiografii skoro výlučne slovenskej migrácie24.

Ak sa oprieme o definíciu René Giraulta, ktorý chápe medzinárodné vzťahy ako vzťahy medzi ľuďmi, ktorých delia hranice²⁵, zo slovenskej historiografie by mali sme brať do úvahy najmä produkciu vyššie charakterizovanú v bodoch a) - d). V súlade s tým by napríklad vzťahy medzi Slovákmi, Maďarmi, Chorvátmi či Rusínmi v Uhorsku alebo vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v habsburskej monarchii či v spoločnom československom štáte (1918 - 1939, 1945 - 1989) nepatrili k otázkam skúmaným dejinami medzinárodných vzťahov. Na druhej strane výskum podobných vzťahov ako aj menšinovej problematiky spadá do komplexu “multikulturalizmu”, ktorý Komisia pre dejiny medzinárodných vzťahov zaradila do svojho programu na 18. Kongres historických vied v Montreale. K záverom jej zasadnutia na tému Multikulturalizmus a dejiny medzinárodných vzťahov od 18. storočia do súčasnosti patrilo konštatovanie, že ide o fenomén zároveň “vnútorný” i “medzinárodný”, ktorý pomáha riešiť častú otázku v dejinách medzinárodných vzťahov, totiž vzťahu medzi vnútornou a zahraničnou politikou. Vedie k určitej flexibilite a plynulému prechodu od jednej kategórie k druhej, umožňuje lepšie verifikovať či a do akej miery si vnútorná a zahraničná politika nejakej krajiny vzájomne znásobuje alebo rozdeľuje sily a teda či sa dotyčná krajina dokáže alebo nedokáže presadiť v medzinárodnom rámci²⁶.

Za pozornosť stojí aj Giraultova periodizácia dejín medzinárodných vzťahov, v ktorej hlavnú úlohu zohráva koncept kultúrneho štádia stotožňovaný s historickým obdobím počas ktorého ľudia vnímajú historické fakty (skutočnosť) na základe predstáv, ktoré sú danému obdobiu vlastné²⁷. Svoju všeobecnú perspektívu, kde štádium európskej národnej kultúry 19. storočia vystriedalo štádium modernej imperialistickej kultúry rokov 1880 - 1945, potom superimperiálnej kultúry od druhej svetovej vojny do zániku ZSSR a napokon súčasné kultúrne štádium globalizácie a regionalizácie, v ktorom národy ešte stále existujú. V januári 1990 ju doplnil o stredoeurópsku víziu od jari národov roku 1848 do jesene národov 1989 plnú nových otáznikov, ale s perspektívou slobodnej a demokratickej Európy, o ktorej sníval už Victor Hugo²⁸. V každom z týchto kultúrnych štádií zohrávajú v medzinárodných vzťahoch rolu iní, viac alebo menej početní aktéri, ich záujmy ale aj predstavy - ministri zahraničných vecí a diplomati, romantickí básnici so svojimi víziami, koloniálne výboje súkromných spoločností prepojené s dravosťou vlád, bezpečnostné záujmy štátu a geostrategické myslenie vojenských činiteľov. Po prvej svetovej vojne vzrástla úloha obchodných záležitostí a medzinárodných financií v zahraničnej politike, v niektorých krajinách boli vytvorené diplomatické posty hospodárskych a finančných radcov. Po roku 1945 sa naplno prejavilo, že zahraničná politika je výslednicou zložitého komplexu prepletených politických aj hospodárskych obmedzení. Problémy sa však v rôznych krajinách a regiónoch riešia rôznym spôsobom, je celkom možné, že vlády aj obchodné spoločnosti sa rozhodujú určitým spôsobom, majú “rôznu kultúru”, pravdepodobne vychádzajúcu z “kolektívnej mentality” krajiny či širšieho kultúrneho alebo náboženského priestoru²⁹. Národné zvyklosti, praktiky sa dajú skúmať. Sú sociálnym faktom podobne ako obrazy o sebe a iných. Po dlhých rokoch práce v tejto oblasti sociálny psychológ Petr Rákos upozornil, že aj sebaklamy a predsudky sú dejinotvornou silou³⁰.

Ako odpovedá na tieto výzvy tá časť slovenských historikov, ktorá venuje pozornosť dejinám medzinárodných vzťahov v užšom slova zmysle? Záujem historikov aj verejnosti o aktérov zahraničnej politiky - štátnikov a diplomatov najmä slovenského pôvodu sa prejavil ihneď po roku 1989. Časť decíznej sféry sa zaujímala o tradície slovenského zahraničnopolitického myslenia. Verejnosť prahla po “zviditeľnení”, prekonaní komplexov opustenosti a chudoby a všeobecnom uznaní pre slovenských národných hrdinov a mučeníkov. Historikom sa tak ponúkla možnosť prekonať frustráciu z dlhodobého nanúteného vyľudňovania dejín a skreslených interpretácií činnosti a významu historických osobností, ktorú naplno využili. V prvom rade sa pociťoval dlh voči v súčasnosti najobľúbenejšiemu slovenskému hrdinovi M. R. Štefánikovi. V rokoch 1990 - 1999 vyšlo o ňom tridsaťjeden vedeckých historických prác, z toho niekoľko monografií, (nerátame články v populárnovedeckých periodikách a dennej tlači), v ktorých sa analyzovala aj jeho zahraničnopolitická a vojenská činnosť. Najvýznamnejšia z nich je bezpochyby monografia Š. Štvrteckého³¹. I keď sa zdalo, že výskum je týmto dielom v podstate uzavretý (ako uviedol v recenzii v Historickom časopise znalec a autor štefánikovskej problematiky V. Zuberec), zborníky z dvoch konferencií roku 1999³² a publikovanie neznámych dokumentov v Historickom časopise a Historii a vojenství roku 2000 ukázali, že vďaka medzinárodnej spolupráci historikov sa obohacuje poznanie medzinárodných súvislostí vzniku ČSR, tvorby koncepcie jej zahraničnej politiky a ich interpretačná škála. Autori i čitatelia si neprestali klásť otázky týkajúce sa Štefánikovej tragickej smrti³³.

Druhým slovenským aktérom medzinárodného života v prvej polovici 20. storočia bol Milan Hodža. Do pozornosti sa dostala jeho belvederská politika, geopolitické úvahy a integračné plány týkajúce sa strednej Európy. Tiež v tomto prípade poznanie slovenských historikov obohatila medzinárodná konferencia; zborník ktorý z nej vzišiel mal veľký úspech a dočkal sa dvoch vydaní³⁴. Rýchlo sa rozobrali aj publikované prednášky Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku na tému Línie a osobnosti zahraničnopolitického myslenia na Slovensku (Bratislava 1996), pojednávajúce o období od 19. storočia do konca štyridsiatych rokov 20. storočia. Rad došiel na diplomatov: pri spracovaní monografií o Jánovi Papánkovi a Štefanovi Osuskom sa chopil príležitosti S. Michálek so svojím občas až priveľmi rýchlym počítačom. Vydal aj niektoré dokumenty z obdobia druhej svetovej vojny³⁵. Na prvý pohľad impozantná Michálkova kniha o Š. Osuskom s množstvom fotografií a publikovaných dokumentov žiaľ obsahuje početné faktické chyby. Názorne svedčí o tom, že na vedecké spracovanie biografie diplomata je potrebná veľká odborná erudícia a teoretická príprava z dejín medzinárodných vzťahov, preštudovanie pozostalosti nie je zárukou úspechu. V monografii sa prejavuje malý odstup od osobných spomienok hlavného hrdinu, čo sťažuje postihnutie významu mnohorozmernej aktivity Osuského počas prvej svetovej vojny, na mierových rokovaniach, v Spoločnosti národov, či v medzinárodnej politike do roku 1945. Autor neanalyzuje najvýznamnejšie práce Osuského z dejín medzinárodných vzťahov. Odborníkovi monografia veľa neprezradí ani o konkrétnych postupoch Š. Osuského ako vyslanca v Paríži, teda na poste, ktorý mal prvoradý význam pre zahraničnú politiku prvej ČSR. Preceňovaním iste dôležitých osobných stykov a priateľstiev Osuského vo svete vysokej politiky, ktoré však mohol získať najmä vďaka tomu, že bol dlhoročným československým (veľ)vyslancom, autor môže laika zaviesť na nesprávnu cestu; v zmienkach o zahraničnej politike Francúzska, o politikoch a diplomatoch tejto krajiny doslova pomýliť. Treba na to pamätať v prácach, ktoré sa budú na túto monografiu odvolávať v budúcnosti.

Vedľa štúdií o politikovi HSĽS Karolovi Sidorovi³⁶ sa objavili monografie o Vladimírovi Clementisovi, pojednávajúce o tejto osobnosti aj ako diplomatovi, potom ministrovi zahraničných vecí pofebruárového Československa³⁷.

Slovenskí historici prispeli svojim dielom tiež k štúdiu zahraničnopolitickej činnosti E. Beneša, dlhoročného ministra zahraničných vecí a prezidenta ČSR. Najprínosnejšie sú práce, ktoré vznikli vďaka spoločným projektom s českými historikmi. Typické je pre ne úsilie o objektívny pohľad a neskĺznutie ani k obdivu, ani k zatracovaniu³⁸.

Ako historický prameň a svedectvo o autorovi a dobe vzniku stoja za zmienku aj práce iného charakteru, napríklad memoáre diplomata vojnovej Slovenskej republiky³⁹ alebo subjektívne žlčovitá kniha o Balkáne - od Konštantína Filozofa, cez obsiahle šťavnaté citáty z Cianovho denníka až po zásah NATO proti Juhoslávii - napísal ju bývalý minister zahraničných vecí ČSSR B. Chňoupek⁴⁰.

Ak prejdeme od osobností k spracovaniu komplexných dvojstranných vzťahov treba konštatovať, že významnou mierou k ich rozvíjaniu prispela práca medzinárodných komisií historikov česko-slovensko-nemeckej, slovensko-poľskej, slovensko-maďarskej, či neoficiálnej česko-slovensko-francúzskej. Zborníky, ktoré z nich vzišli, obsahujú jednak klasické štúdie o bilaterálnych politických, hospodárskych a kultúrnych vzťahoch, jednak komparatívne štúdie venované kratším dejinným úsekom, či nejakému spoločnému problému⁴¹; skúmali tiež utváranie vzájomných obrazov a kultúrnu interakciu ⁴².

Pád komunizmu roku 1989 umožnil slovenským historikom, aby sa zapojili do rôznych multilaterálnych vedecko-výskumných projektov a prispeli k výskumu tém súvisiacich okrem iného s pamäťou prvej a druhej svetovej vojny⁴³, integračnými plánmi v strednej Európe a v Európe vôbec⁴⁴ , či komparatívnemu štúdiu udalostí vo východnom bloku v rokoch 1956 a 1968⁴⁵.

Výrazne sa prejavili autori, ktorých zaujímali v prvom rade medzinárodné problémy úzko sa dotýkajúce Slovenska a jeho hraníc, či už v súvislosti s mierovými zmluvami po prvej a druhej svetovej vojne, s viedenskou arbitrážou a tiež vzťahy s blízkymi susedmi, najmä Maďarmi a Poliakmi⁴⁶. Ďalšie ich videli najmä v kontexte celej ČSR. Zvažovali tiež otázky medzinárodnej bezpečnosti⁴⁷. Sloboda bádania a sloboda slova po roku 1989 sa priaznivo prejavila na prácach venovaným obdobiu štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Svedčia o tom kolektívne práce⁴⁸, stále početnejšie štúdie⁴⁹ i monografie. Marshallov plán od P. Petrufa umožňuje čitateľovi i odborníkovi hlbšie pochopiť začiatok studenej vojny vo svete, politické, hospodárske a ideologické aspekty zahraničnej politiky USA a tvorí výborný úvod do problematiky (západo)európskej integrácie⁵⁰. Jeho ďalšia vydarená práca - Taliansko-etiópska vojna v rokoch 1935 - 1936. Príčiny, priebeh, dôsledky⁵¹ patrí vyslovene do oblasti všeobecných dejín. Osvetľuje medzinárodný konflikt z dlhodobej perspektívy, berúc do úvahy evolúciu kolonializmu a stret svetových civilizácií. To všetko na malom priestore a názornou, študentom prístupnou formou.

Z tohto prehľadu sa dajú iste ťažko vyvodiť nejaké závery o smerovaní disciplíny dejiny medzinárodných vzťahov na Slovensku. Napriek niektorým výborným výsledkom autori zriedka reflektujú teoretické otázky vlastnej práce a málo sledujú právne, politologické a sociologické práce venované súčasným medzinárodným vzťahom . Slovenské historické práce zväčša preferujú stručnosť a jednoznačnosť interpretácie, málokedy zasvetia čitateľa do fascinujúceho procesu poznávania. Problémovejšie výsledky historického bádania nemohli uspokojiť všetky očakávania hodnotovo roztrieštenej odbornej i čitateľskej verejnosti na Slovensku, ktorá zväčša nebola pripravená na prekonávanie stereotypných (aj vedeckých) predstáv, na dekonštrukciu mýtov, na mnohoznačné odpovede na tradičné i nové historické otázky. V tejto oblasti však nastali mnohé sľubné zmeny.

Slovenská historiografia medzinárodných vzťahov nemá síce veľkú tradíciu pri objasňovaní procesov rozhodovania v zahraničnej politike, ale už veľa rokov skúma vzájomnú percepciu a vzťahy vytvárajúce sa mimo štátnych štruktúr. Má teda perspektívu bližšie sa pozrieť na rôzne pavučiny sietí, charakteristické pre globalizačné javy prelomu tisícročí.

Poznámky